reklama

Zápisky z veteriny – v mojich mokasínach...

Tuším to bolo (je) nejaké indiánske príslovie: prejdi sa míľu v mojich mokasínach... A znamena(lo), že sa má človek vcítiť do kože iného. Inak povedané, že by sme mali mať pri súdení iných vždy aj kus empatie. Ale myslím, že to všetci viete...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (8)

Keď som písala predchádzajúci článok, bola som trochu... „vykoľajená", a ... pravdu povediac... túžila som po troche empatie. Po tom, aby ma „cudzinec poplácal po pleci" a povedal: neboj, Maťa, bude to dobré. A mne, hoci by som mu celkom neverila, by bolo (snáď) troška lepšie. Už len pre tú spoluúčasť. Pre to poplácanie. Pre kúsok empatie. Pre pár krokov v mojich mokasínach...

Vždy píšem o tom, že ma každé utrpenie zvierat doslova rozodiera a že moja práca, ktorá je mojím koníčkom, láskou, poslaním a radosťou... je zároveň aj mojím prekliatím a „peklom"...

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

A ak sa k tomu pridá aj nejaká náhla pohroma mojich psíkov, je to o to ťažšie, až ma ide doslova z toho poraziť. Nie od „jedu", ale od bezmocnosti a bolesti...

Ibaže v dnešnej dobe väčšina ľudí buď empatiou neoplýva, alebo si ju necháva odloženú iba pre prípady núdze - teda, ak ju bude sama potrebovať, prípadne ju bude nutné prejaviť svojim najbližším. Ako keby z nej ubúdalo... Pretože tých pár diskutujúcich mi nezabudlo vytknúť, aká som to len „milovníčka" zvierat, keď som okamžite nenahlásila týranie „zverenej osoby" - rozumej kernteriérky a iný nezabudol doložiť, že ja sa „flákam" celý deň v práci a moji vlastní psi sú opustení a celý deň zavretí. (Na konci vety je síce otáznik, ale je tam skôr na ozdobu.) Ako ľahko sa súdi človek, o ktorom nič neviete. Ako príjemne je kritizovať niekoho, kto sa sám a dobrovoľne otvorí svetu nie pod nejakým pseudonymom - ako šarkan, či niečo iné, ale je to meno s priezviskom a tvárou, dokonca mailovou adresou a miestom pracoviska. Človek, ktorého môžete vyhľadať a potriasť mu rukou, prípadne napľuť do tváre, ak máte pocit, že si to zaslúži. Človek z mäsa a kostí, ktorý každý boží deň (dakedy doslova) bojuje za to, aby každé jedno zvieratko prežilo svoj život na zemi v láske a šťastí, a aby sa mu utrpenie vyhýbalo veľkým oblúkom. Možno aj to vaše... (Nehovorím, že sa mi to vždy darí, ale pri každom jednom sa snažím zo všetkých síl, pri každom jednom „zlyhaní" - ak nás osud „predbehne", sa cítim mizerne a úboho. Pri každom jednom neúspechu hľadám vinu v sebe a rozmýšľam, čo nabudúce zlepšiť, aby sa to nestalo, a nemôžem spávať, hoci mnohí majitelia nad stratou svojho „miláčika" ani len nemávnu rukou. A že každá jedna predčasná smrť vo mne ostáva priveľmi dlho...)

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nuž, ak by mal mať môj predchádzajúci článok pokračovanie, musela by som všetkým mentorom, ktorí ma kritizovali za ľahostajnosť k „zverenej osobe" oznámiť, že kerníčka napokon dobojovala u nás v poliklinike a umrela na zlyhanie obličiek. Obrečala som ju, ako všetkých kerníkov či iných pacientov a uvedomila som si, že vyberanie močových kameňov je náročná operácia a pri ľuďoch ostávajú pacienti v nemocnici aj dva týždne (aspoň „za mojich čias" - keď som navštevovala nemocnicu viac ako školu - ostávali), a že sme proste toho psíka nemali! pustiť domov, hoci nás majiteľ presviedčal, že sa o neho postará, že v mieste bydliska bude navštevovať kolegu, že sa bude riadiť našimi radami... a argumentoval diaľkou, nevhodnou domácou situáciou, autistom, ktorého musia nosiť vždy so sebou, a jemu to neprospieva...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ibaže... my nemáme právo žiadneho pacienta držať u nás násilím. Dokonca sa to nedá ani v humánnej medicíne. Je na to „reverz", ktorý môže človek využiť a odmietnuť liečbu...

A tiež mi na dobrej nálade nepridalo to, že hoci sa po kortikoidoch Joykin stav trocha polepšil a už aj chodila, v noci, zo soboty na nedeľu skolabovala a ja som prežila celú noc v robote, kde sme sa snažili tlmiť jeden záchvat za druhým a nič nezaberalo. Keď som nadránom odchádzala domov (baby ma presviedčali, aby som sa na to vybodla, veď za chvíľu prídem naspäť, ale odpovedala som, že musím ísť kvôli zvyšku psov, a že sa o nich síce cez deň JK postará, ale sú to moje deti, a ja radšej pôjdem aj trikrát hore - dole, ale nenechám ich celý deň bez mojej prítomnosti, pretože ich musím aspoň pohladkať...), a zmerali sme jej ešte hladinu cukru, pretože silné záchvaty zvyknú telo vyčerpať - či jej nedáme ešte trocha glukózky... namerali sme cukor 27! A k porážke sa pridala ešte aj cukrovka (zrejme zapríčinená vysokými dávkami kortikoidov)... V nedeľu som bola celý deň v práci (aj s Joy, pretože som ju chcela mať pod dohľadom a „každú chvíľu" som jej merala cukor a pichala inzulín a držala ju, keď mala záchvaty, alebo triašku, merala jej teplotu, lebo raz ju mala nízku, raz zvýšenú a k tomu opäť prestala chodiť, iba leží na boku, presne ako Brendička...) a popri tom normálne pracovala. A vlastne už tretiu noc nespím a neustále ju kontrolujem, vynášam na rukách von vyvenčiť, podopieram jej bezvládne telíčko, aby sa aspoň chvíľu udržala v normálnej polohe a mohla sa vycikať, napiť... a držím ju pri záchvatoch (ktorý mala aj teraz, takže som prestala písať a snažila sa jej pomôcť...).

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pichám jej do nožičiek, hoci mi nemá kto zakomprimovať žilu, a snažím sa jej merať cukor, aj keď sa mi to niekedy podarí až na šiesty pokus a ona plače, a ja ju prosím: vydrž zlatko, už to bude... a najradšej by som sa pichala sama a brala si vlastnú krv aj na galóny, keby jej to pomohlo... a snažím sa nastaviť množstvo inzulínu na tú správnu mieru a dúfam, že sa hladina cukru postupne ustáli, a že potom sa budeme môcť vrátiť k riešeniu porážky (a že to nebude trvať tri mesiace, ako u Brendičky, kým sa postaví na nohy...).

... A popri tom chodím do práce, na dialýzu, robím na rukopisoch, vybavujem objednávky, starám sa o psov, nakupujem, upratujem, plejem burinu v záhrade... a ak ešte na chvíľu stihnem a otvorím si blog, nájdem v ňom ďalší príspevok o tom, ako by to čitatelia vyriešili všetko ľavou zadnou, a že som vlastne cynická obluda, ktorá nenahlásila úradom týranie zvierat a o svojich sa nestará...

A tak som si vlastne uvedomila, že tak ako vyhynuli indiáni so svojimi mokasínami, tak zrejme vyhynula aj empatia podľa Darwinovej evolučnej teórie, ako nevyužitá...

Možno si na to spomeniete, ak raz budete v našej poliklinike oplakávať tvora, ktorý vám bol príliš blízky na to, aby ste jeho stratu prešli mávnutím ruky, a nebude nikoho, kto by vám podal papierový obrúsok, aby ste si mohli utrieť slzy, alebo vám povedal, ako mu je to veľmi ľúto a mrzí ho, že nedokázal spraviť viac. Keď nebude nikoho, kto by vás „poplácal po pleci" a objal, a vy to budete veľmi potrebovať...

Ale nebojte sa, ak tam budem, nestane sa vám to...

PS - viem, že mnohí budú mať pocit, že na nich útočím, a to ľudia neradi. A tak vôbec nepredpokladám, že tento článok bude trhať rekordy vysokou karmou... Ale to nikdy nebolo mojím zámerom. Vždy píšem to, čo cítim. Pekný večer...

Martina Tóthová

Martina Tóthová

Bloger 
  • Počet článkov:  176
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Som veterinárna sestra. Zvieratá sú mojou láskou, a preto ma práca napĺňa uspokojením. Mimo práce sa venujem svojim zvieratkám a občas aj cudzím - ako výcvikárka. v poslednej dobe svoje kynologické skúsenosti využívam aj pri písaní kníh o molossom, dogovitých a pastierskych plemenách - vyšli mi dve knižky - knižka o šteňati (máme doma štěně)a o výchovných problémoch (nie len) molossoidných plemien psov,dokončujem knihu o správnom kŕmení psov. čitatelia blogu sa na mňa môžu s prípadnými problémami, ktoré s týmito úžasnými psíkmi majú, obrátiť, rada im pomôžem. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu