Je hlboká noc a ja som práve odložila knižku a chystám sa zhasnúť. V Ciceronovi sa prebudia zvyšky nahromadenej energie a zrazu má chuť vymýšľať. Doletí k Atlaskovi a vrhne sa na neho celou svojou silou mladosti. Krúti sa okolo neho, padá na predné, váľa sudy, obieha ho ako obežnica stálicu, tasí tesáky, ako španielske kordy, „zíva“, aby odhalil svoj arzenál v krokodílej tlame a tiež dokázal, že v sebe ukrýva stále nedocenený potenciál. Funí, krochká, mlaská, brble..., vydáva neopísateľné zvuky a medzi tým uštipkáva z Atlaskovej hrdosti, tela, ale aj nervov.
Atlasko sa našponuje, ja tiež a už sa k nim (z postele) pridávam, ale iba z dôvodu, že chcem hre zamedziť, nie ju podporovať. Ohlásim svojho (starého) chlapčeka a snažím sa upútať jeho pozornosť. Poď ku mne Atlasko, ohlásim ho, ale on stojí, ako odliaty z bronzu. Pritiahnem si ho bližšie a skloním k nemu hlavu. Zafuní, vycení zuby a dá mi pusu, hoci oči nespúšťa z drzého trdla, ktoré má pocit, že práve teraz, keď sa starý pes nepozerá, môže „oštipkávať“ ešte silnejšie. Moja ruka sa snaží „komunikovať“ s Ciceronovou tlamou. Nie že by to mňa menej bolelo, ale ak ma to bude bolieť veľmi, nerozbijem mu za to hlavu. A to sa mi ešte nezahojili staré rany, už mi robí druhé...
Atlasko, súc si vedomý môjho podrazu, sa otočí tvárou k juniorovi. Ten sa vrhne na zem ako správny rab, funí, vydáva hrdelné zvuky, odhaľuje ešte fúzmi nezahalené obrovské tesáky blýskajúce sa vo svetle úspornej žiarovky a brble: Si taký krásny! Atlas sa zamračí. Tá tvoja ohromná štica nad očami a tie obrovské fúzy! Kuje šteňa železo za horúca - vidno, že si absolútne bohovský! Ja nemám takú krásnu briadku, len takú mrňavú... Ciceronovi sa práve podarilo jemne brnknúť na Atlaskovu tajnú strunku. A tie tvoje úžasné šediny! Dievčatá majú rady prešedivených. Sú krásni a skúsení! Žmurkne. Všetky dievčatá to vravia! Doloží rýchlo krpec, keď vidí, ako si ho senior podozrievavo prezerá. Veď aj naše baby to vravia. Ktoré? Opáči Atlasko a malý bez mrknutia oka vyštekne – všetky! Všetky do jednej! Mláďaťu sa podarilo trafiť druhú jemnú strunku ukrytú v Atlaskovej duši – ešte jednu a bude to jeho prvý akord.
Si taký... Atlas spozornie a krpec hľadá vhodné slovo – vznešený! Vypľuje odrazu zo seba! Ako Sean Connery! Kto?! Zavrčí Atlas a ja v jeho očiach vidím nerozhodnú otázku, či malého predsa len nelapne za pačesy. No vieš, ten herec, čo z neho všetky baby omdlievajú... (Tma) Nič? Atlaskovi nezapína. No... ten najznámejší Škót na svete!...napovedá šteňa. Ja som najznámejší Škót na svete! Ozve sa starý pes a uprie na krpca Pohľad, po ktorom by prešiel mráz po chrbte aj sochám na Veľkonočných ostrovoch!
Atlasko.!... Ohlásim svojho chlapčeka, ale ten svojim záujmom o mňa práve napodobňuje jednu z oných sôch... Atlasko! Nič. Atlaskooo! Stále nič! Atlaskooooo! Naliehavé prstíky môjho hlasu vkĺznu do jeho srsti na krku a silno ním zatrasú, až ho prinútia odtrhnúť zrak od juniora a s problémami ho navádzajú na runway, ktorá mieri do výšky mojich očí. Atlasko na mňa vrhne zúfalý pohľad – ale Maťa!, ja o proste musím urobiť! Už som ho tri dni nevyplieskal! Musím mu vysvetliť, že som tu jediný, kto tu vládne!
Miláčik, Ja som tu jediná, kto tu vládne! Nezabúdaj na to! Atlas sa zhlboka nadýchne a ostentatívne vyskočí na posteľ. Som jediný. Tón jeho hlasu znie, ako keď prechádzajú prsty v železnej rukavici po tabuli. Nie som hlúpa, aby som nepochopila toto gesto reprezentujúcu jeho nekonečnú veľkosť. Si, miláčik. Pritakám mu spokojne, pretože šteňa si zrejme uvedomilo, že sa práve pokúšalo kŕmiť žraloka z ruky veľmi malými rybkami. Dvakrát sa otočí na mieste a zaľahne pri nohe postele. A nehovor mi miláčik! Zavrčí Atlasko, lebo mi nemôže odpustiť moju intervenciu do jeho súkromnej vojny. Dobre, zlatko. Ani zlatko! Dobre, Mumu! Z pod hustého obočia vyletia dva nože a mieria mi do srdca! Obaja vieme, že čo sa týka mňa, sú tie nože gumové, ale sú! to nože. Dobre, chlapček! Chlapček ti môžem hovoriť, však? Spýtam na nevinne. Môžeš! Ale len ty! Jasné. A keď to nikto nepočuje! Bez debaty. Prikyvujem. Som predsa: Ja, Atlas Prvý! Nikto o tom nepochybuje. Zlatko – doložím v súkromí svojej hlavy. Atlas tuší, že som trochu zlomyseľná, a tak sa uloží najvyššie, ako sa to len dá – na mojich nohách. Vyššie – ak by nelevitoval, to už nejde. A okrem toho vie, že jeho lakeť ma sakramentsky tlačí. Je to tak trochu pomsta. A ešte som aj Veľký! Zavrčí. Ako ten Alexander... doplním, pretože viem, že s „oným“ Alexandrom má Atlasko kvôli veľkosti nevybavené účty. Ešte väčší!... zafuní. Môžem zhasnúť? Zhasni! Zavelí Atlas Veľký Prvý Nekonečný a konečne sa v izbe rozhostí ticho a mier...