Zápisky z veteriny - jeden filozoficko – pracovný na večer

Autor: Martina Tóthová | 28.6.2017 o 23:16 | Karma článku: 10,19 | Prečítané:  493x

V pondelok pred polnocou mi zavolala kolegyňa a konzultovala so mnou spacifikovanie dvoch „agresívnych“ psov. Správnejšie by bolo nevychovaných či nesocializovaných, každopádne aj vystresovaných, ale to je jedno. 

Jednalo sa o malého „jack russel teriéra“ a nemeckého ovčiaka, ktorých mala osamelá babička. Žili s ňou v jednej izbe. To bola jej jediná rodina. Kolegyňu privolal starosta obce (tomu to nariadili policajti a tým záchranári), pretože babička dostala porážku a bola už niekoľko hodín zavretá s oboma psami, ktorí štekali a cerili zuby...

Nie je podstatné, čo som kolegyni poradila, aby sa členovia záchranky mohli dostať k pacientke...

To smutné nastalo potom.

 Nemeckého ovčiaka jej nariadili policajti utratiť. Dokonca aj malého, ale toho odmietla a nakázala starostovi, aby poveril niekoho z dediny (susedov), aby ho kŕmili aspoň cez plot, kým sa babička nevráti (ak sa vôbec vráti).

Na druhý deň mi v práci vravela: vieš aké to bolo hrozné?! Všade bol strašný neporiadok. V izbe bola len ulička, kadiaľ chodila babka a psi von. Kupovala len konzervy pre psov a knihy, ktoré čítala... (V tom okamihu som dala imaginárny palec hore!)

...Prizeralo sa pol ulice, strážnik z družstva, starosta, farár, boli tam záchranári, policajti, (kolega) a ja! Psi úplne bez seba... Ale najhoršie bolo, že nikto o nej nič nevedel. Ja som išla (potom, čo som uspala ovčiaka a malého sa mi podarilo vyhnať na dvor) prvá dnu, prihovorila som sa jej... aj ma spoznala – to ste vy, pani doktorka? Ano, ja. A psi sú v poriadku? V poriadku... klamala som. Oni sú dobrí, nič vám nespravia - vravela babička s námahou, polovicou ochrnutých úst. To už všetci mudrovali, že je celkom sama, že nemajú ani komu zavolať, ani koho informovať..., lenže ona má syna!... Býva  35 kilometrov od nej, ale podľa jej slov už nebol za ňou 20 rokov! Nikto o nej nič nevedel. Ja, ako jej veterinárka som o nej vedela najviac...

Niet čo dodať!...

Nie, skutočne nechcem klásť filozofické otázky: prečo?...

 Už len poslednú otázku? Viete, čo robia vaši rodičia? Nie, nejdem moralizovať a nie som patetická. Iba viem, že potom... už nikomu ľútosť nepomôže. A vedia to hlavne tí, ktorí už nemôžu povedať: ahoj mami. Ahoj oci...

Pekný večer malí ľudia...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Zmenou Otčenáša môže pápež zmeniť cirkev k lepšiemu

Pápež sa správa sa ako kritický teológ.


Už ste čítali?