(Pred)vianočné zápisky o zvieratkách – ... a umriem ako kráľ...

Autor: Martina Tóthová | 15.12.2019 o 21:11 | (upravené 15.12.2019 o 21:21) Karma článku: 1,97 | Prečítané:  580x

Som Polvon. Moloss. Pochádzam zo starodávnej línie molosských psov, ktorú ešte nezdevalvovala západná civilizácia. Ak prečkám túto zimu a prvé teplé lúče novej jari sa mi roztancujú na šedivej hlave, bude to osemnásta jar,

počas ktorej putujem po tejto zemi.

Som príliš starý a dosť múdry na to, aby som vedel, že moje najlepšie dni sú dávno za mnou. Občas, na rozhraní bdenia a spánku  sa mi vracajú čriepky mojich minulých liet zahalené do hmly staroby a prežiarené nostalgiou spomienok, ako ostrými lúčmi slnka, ktoré vychádza skoro ráno nad horami Hindu Kushu a vyháňa z údolí spiacu hmlu..., tak ako si to pamätám z detstva ...

Narodil som sa na prelome rokov 2002 a 2003 v Afganistane, v severovýchodnej provincii Badakhshan v rodine pastiera. Ako všetci moji predkovia aj ja som sa svedomite staral o zverené mi stádo. Boli to krásne roky plné zrenia a naberania síl v prekrásnej, aj keď drsnej krajine, ktorá dáva tým čo tu žijú, zo seba len to najlepšie  – odvahu, tvrdosť, schopnosť prekonať každú prekážku, ale tiež priamosť, úprimnosť a láskavosť. Keď som občas hľadel na majestátne bralá náhornej plošiny, ktorá ako obruč zvierala  obrovskú zelenú pláň, cítil som sa ako pán tvorstva. Ako kráľ. Ako mocný vladár, ktorý rozhoduje o živote a smrti všetkého, na čom spočinie jeho oko. Už vtedy mi akýsi neznámy hlas našepkával, že prežívam najkrajšie chvíle svojho života...

      ...Prešli tri roky a ja som bol na vrchole síl, keď ma jednej noci uniesli do otroctva.  Ach nie, nebál som sa zmerať si sily s ľuďmi. Nebál som sa presily. Ale tenké oceľové lanko utiahnuté okolo krku a nedostatok kyslíka premôžu aj toho najstatočnejšieho bojovníka. Tisíce ostrých tŕňov v pľúcach a pocit, že sa mi varí mozog a potom len tma... a ráno, ktoré zmenilo môj život. Už neboli žiadne pastviny. Žiadne stohlavé stádo oviec a kôz. Bol vojenský tábor. Bolo „koloseum“ z kolov a prútia. Bola krátka reťaz. A iné reťaze. A iní psí gladiátori, ktorých rovnako ako mňa ukradli či kúpili. A boli psie zápasy  práve tak, ako pred tisíckami rokov v starovekom Ríme...

     Ťahalo mi na štvrtý rok. A hoci mi bolo clivo za stádom a rodinou pastiera a cítil som previnenie, že som bez slova opustil svoj post strážcu..., zvykol som si a naučil som sa všetkému, čo som potreboval nie len na to, aby som prežil, ale aby som vyhral. A ako šiel čas, začal som vyhrávaj jeden zápas za druhým.

Bol to drsný život, ale aj tam som zažil pocity radosti a naplnenia,  keď som svojho protivníka zložil a pritisol k zemi s vedomím, že som opäť ostal neporazený. Nezlomený. Kráľ zápasu. Kráľ bojovníkov...

   Takto to išlo štyri roky...  

    Po jednom zápase si jeden z vojakov potriasol rukou s dobre oblečeným mužom a podal moju reťaz ruke s veľkými zlatými prsteňmi...

     Odviezli ma do Bulharska, kde som pokračoval v kariére bojovníka... Lenže zranenia z predchádzajúcich zápasov, chudobná strava a hlavne čas, ktorý ukrajuje každému rovnako, sa podpísali aj na mojej kondícii a sile. Po pár rokoch prišli prehry. Najprv ojedinele. Potom čoraz častejšie a chlap, ktorý kedysi za mňa zaplatil vojakom v nádeji, že mu zarobím balík peňazí zistil, že som už nerentabilný. A prestal som zápasiť. Žiadny krik divákov. Žiadne súboje. Žiadne ovácie a prevolávanie na slávu. Zavreli ma do ohrady a akosi na mňa zabudli. Len občas som dostal zbytky jedla hodené cez ohradu bez slova. Ako žobrák. Ako úbohí páriovia bez rodokmeňu a hrdosti, potulujúci sa bezcieľne po ulici...

    Prešiel rok. Už som bol len kosť a koža. Telo mi zoslablo, plameň v očiach vyhasínal a čakal som odovzdane na smrť, ktorá – tak myslím, by bola lepšia, ako život úbožiaka, ktorým som sa stal. Ale osud chcel zase inak a jedného dňa sa pri mojej ohrade pristavil mladý Bosniak, ktorý od detstva sníval o tom, že aj on raz bude mať skutočného kráľa horalov zo starej krvnej línie – nepoddajného a zdravého. A tak ma vykúpil. Aj v tej biednej karikatúre, ktorou som sa za ten rok stal, vo mne videl to, čím som bol kedysi. Vznešenosť tela, umu a ducha...

     Takto sa začala ďalšia kapitola môjho života. Odviezol ma do Bosny, kde som sa zotavil a bezcieľne  potuloval po pozemku a spomínal na časy zašlej slávy. Netúžil som po bojoch a víťazstvách. No mal som pocit nenaplnenia a cítil som sa nepotrebný, ako odložený deravý hrniec, ktorý človek nevyhodí len z akejsi podivnej nostalgie...

    Takto prešli ďalšie dva roky. Končil trinásty rok môjho života, keď som sa v jeden deň na potulkách ocitol zoči voči mužovi zo strednej Európy, ktorý prišiel do  Bosny obdivovať „pôvodných aziatov“. Neviem čo cítil v tej chvíli on, ja vôbec nič. Bol len jedným z dlhého radu mužov, ktorí sa striedali v mojom živote. Ale po nejakom čase som sa s ním opäť stretol a môj Bosniak mi vysvetlil, že ten Slovák je od tej chvíle mojím novým majiteľom. Nie preto, aby som pre neho bojoval a zarábal mu peniaze. Vraj som ho uhranul svojím vznešeným zjavom a túži po tom, aby som mu robil spoločnosť. Vraj sa nemusím báť... Nebál som sa. Nikdy som sa nebál. Veď som (stále) kráľ horalov. Okrem Smrti som nikdy nemal žiadneho pána. Len majiteľov. Môj duch a moja duša sú nezlomné ako náhorná plošina Hindu Kush, odkiaľ pochádzam. Ale ak ma  Vesmír okrem bojov niečomu naučil, tak je to poznanie, že nemá cenu priečiť sa osudu. A tak som s ním pokojne nastúpi do jeho jeepu a nechal sa  odviesť stovky kilometrov do srdca Európy. Do krajiny, ktorá ani len vzdialene nepripomína môj rodný kraj...

Nebolo toho veľa, čo mi ponúkal nový život a ja som už veľa nepotreboval. A bolo to iné a po mnohých rokoch  som sa opäť ocitol v láskavej rodine, ktorá ma mala rada len pre mňa samotného a nie pre zápasy a víťazstvá. A ja som si nového majiteľa i jeho rodinu obľúbil...

   Žil som s nimi štyri roky. Ale môj majiteľ stratil strechu nad hlavou. Rodina ho opustila a on odrazu nemal kam hlavu zložiť. A neostalo miesto ani pre mňa. A ja som si prvýkrát v živote uvedomil, že zlé veci sa stávajú i ľuďom, nie len psom... A tak som znova nastúpil do auta. A znova odišiel. A znova rozhodol za mňa... snáď osud, možno Vesmír či Boh, alebo len ľudia, ktorí sú ľahostajní k potrebám a pocitom  iných... Neviem...

   Dnes... žijem v záhrade, ktorá tak trošku pripomína les. Je v nej veľa stromov, kríkov a v lete aj veľa kvetov. Je v nej veľa vtákov, ježkovia či slimáky a rôzna hmyzia „háveď“. A tak mi táto záhrada aspoň vzdialene nahrádza môj dávny domov v Badakhshane, aj keď v nej nie je ani len jedna jediná ovca. Každý deň ma v nej navštevuje Lesná víla so škriatkami. Sú malí, čierni, ukričaní a ten najmladší je i trochu zlomyseľný.  Najstarší zo škriatkov má striebornú bradu, postriebrené špicaté uši, a aj keď som ho raz chytil pod krk, keď ma klofol pri žrádle do pysku, má môj obdiv a úctu, pretože aj on má za sebou víťazstvá v niekoľkých ťažkých zápasoch (dokonca i s molossmi).

   Lesná víla je ku mne láskavá a nechce odo mňa nič, len moju spoločnosť.  Mám Lesnú vílu celkom rád, a tak ju občas  navštevujem. A tak ju občas čakám pred domom. A hoci mi už sila neslúži tak, ako pred desaťročím, stále strážim svoje lesné kráľovstvo i ju samotnú.

Včera mi povedala, že idú Vianoce a vraj aj ja dostanem od nej darček. Stretol som ľudí, ktorí verili v Boha islamského, pravoslávneho aj kresťanského, no v ich konaní som nepobadal žiadny rozdiel. Myslím, že nikto nepotrebuje darček jeden deň v roku. Že najväčším darom je láska a všetky jej odtiene v podobe empatie, láskavosti či pokory.

A aj keď som už starý a slabý, stále sa cítim ako kráľ (i keď už sem tam potrebujem pomoc Lesnej víly).  Preto jej občas udelím audienciu v lesnom kráľovstve a blahosklonne prijmem od nej darček v podobe kúska sladkosti, alebo pohladenia. Dokonca strpím i jej hlučných škriatkov... Ale hluk sveta ma už unavuje. Mám rád svoju samotu. Celý život som bol osamelý. Pretože kráľ nemá priateľov. Má len poddaných, alebo  (pokorených) nepriateľov.  A ak má trochu šťastia ako ja, má i les a Lesnú vílu.

Viem, že ma už nečaká žiadna skvelá budúcnosť, len starecká nemohúcnosť a to prináša smútok do môjho srdca. Ale prijímam osud s noblesou a hlavou hrdo vztýčenou. Viem, že môj čas sa kráti. Cítim to. A viem, že umriem tak, ako som žil - osamelý.  No umriem ako kráľ...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁR PETRA SCHUTZA

Pat v parlamente urobí z Čaputovej najsilnejšieho hráča

Prezidentke hrozí, že by mala poveriť Kotlebu.


Už ste čítali?